Silnejúci vplyv a pomoc Čechov vyústili 1. apríla 1919 do vzniku I. československého športového klubu Bratislava. Mesto s novým názvom Bratislava dostalo v kaviarni Panonia do vienka náš historicky najúspešnejší klub. Veľmi vplyvný policajný kapitán Richard Brunner sa stal jeho prvým predsedom. Istý Josef Beneš potom začal zháňať po celom meste hráčov. Vtedy navrhol aj klubový odznak belasých - znak Slovenska v päťcípej modrej hviezde. Bol to chlapík na pohľadanie (Pražák žijúci od roku 1911 v Bratislave). Bol nielen hráčom I. ČsŠK, ale aj jeho trénerom, či zakladateľom odbočky "Svazu čs. Soudcu footballových" 20. marca 1920. Na Slovensku rástli kluby ako huby po daždi a húfne sa hlásili do československého zväzu (ČSSF) so sídlom v Prahe. V Žiline sa zišli 6. marca 1921 zástupcovia klubov z Bratislavy, Košíc, Spišskej Novej Vsi, Užhorodu, Mukačeva, Prešova, Liptovského Sv. Mikuláša, Nitry, Banskej Bystrice,Turčianskeho sv. Martina a Dolného Kubína, aby poverili funkcionárov z Bratislavy, Banskej Bystrice a Košíc vypracovať organizačný poriadok troch regiónov (žúp) a usporiadať prvú súťaž o pohár, ktorý venovala redakcia novín České slovo. Vyhral ju Užhorod, ale dodatočne pre "isté nesprávnosti všetky výsledky súťaže anulovali". Vrcholil proces vzniku ČSAF (Československej asociácie futbalu) - 26. marca 1922 - s autonómnymi právami menšinových zväzov (nemeckého, maďarského, židovského). Roku 1923 prijala FIFA za definitívneho člena ČSAF.
PRVÉ SÚŤAŽE
Rozbehli sa v troch župách (Západoslovenskej, Stredoslovenskej, Východoslovenskej) a prvým majstrom Slovenska sa roku 1922 stal I. Čs.ŠK Bratislava. Mal právo štartovať na tzv. zväzových majstrovstvách za účasti ďalších piatich majstrov žúp z Čiech a Moravy. Bratislavčania narazili na najlepší mimopražský tím SK Hradec Králové. Na jeho pôde prehrali 2:4, hoci sa ujali vedenia. Pikantériou bolo, že dva posledné góly domácich dal Šrůtek, ktorý hral v súťaži aj za Český Kostelec. Protest Bratislavčanov bol však márny. Vo finále o majstra republiky potom Hradec prehral na Letnej so Spartou 0:7. Hoci bol futbal v plienkach, už sa hlásil k profesionalizmu. Až 17 klubov chcelo mať roku 1924 platených hráčov (ani jeden tím nebol zo Slovenska). Až vyriešením tohto problému sa mohla rozbehnúť naozajstná celoštátna súťaž, ktorú ČSAF schválila 5. apríla 1925 ako amatérsku. Zo Slovenska štartoval majster Slovenska a majster MLSz (maďarských zväzových klubov). I. ČsŠK Bratislava naozaj hral, ale Maďari nestihli včas absolvovať kvalifikáciu, nuž súťaž prebehla bez nich. Aj neskôr bol východ republiky, teda Slovensko, značne diskriminovaný v počte účastníkov - dostal miestenku pre jediný tím. V slovenských župách si držali vedúce postavenie I. ČsŠK Bratislava, ŠK Žilina a Slávia Košice. Roku 1927 získal konečne slovenský tím po prvý raz titul amatérskeho majstra ČSR. Bol to I. ČsŠK Bratislava po finálovom víťazstve 20. novembra 1927 nad majstrom nemeckého zväzu DSV Budweiss (České Budějovice) 4:2. Zostava úspešného mužstva: Hollý - Čulík, Mutňanský - Kaulich, Karácsonyi, Träger - Šoral, Poláček, Čambal, Uher. K tímu patrili aj útočník Čabelka a brankári Pajer a Havránek. Najvýraznejšou postavou bol najstarší Štefan Príboj (1894 - 1957). Benjamínom tímu bol Štefan Čambal (1908), nevšedný talent, neskôr v drese pražskej Slavie prvý slovenský profesionálny futbalista pôsobiaci v Česku. Prvým slovenským profesionálom vôbec bol Ajo Bulla, kanoniér I.ČsŠK, ktorý sa vrátil do Bratislavy z Viedne roku 1928. To už bolo obdobie, keď sa na slovenskej scéne uchytili rivali belasých z Trnavy, či Žiliny. Práve Žilinčania reprezentovali aj ako majstri Slovenska, kde neskôr podľahli doma tretiemu tímu Stredočeskej župy SK Kročehlavy 1:2.
PRVÝ REŠPEKT
Prvý májový deň 1929 dal Európe prvý vážny signál zo Slovenska. I. ČsŠK Bratislava porazil budapešiatnsky Újpest 5:2, keď všetky gólové akcie založil práve Štefan Príboj. Ešte väčšia sláva bola 26 mája 1929, keď prišiel do Petržalky v plnej zostave slávny anglický profesionálny tím Newcastle United, štvornásobný majster krajiny, ktorá dala svetu futbal. Výsledok 8:1 pre slovenské mužstvo omráčil futbalovú Európu. Bol to najslávnejší zápas ranej histórie a odohrala ho zostava: Hollý - Čulík, Zeumenn - Horký, Poláček, Trägerf - Šoral, Bulla, Príboj, Čambal, Uher.
MEDZIVOJNOVÁ BILANCIA
Pred 2. svetovou vojnou sa v čekoslovenských súťažiach najviac presadil I. ČsŠK Bratislava. Majstrom Slovenska ČSAF sa stal do roku 1938 päťkrát (1926, 1927, 1930, 1932, 1935). Dvakrát (1928, 1929) triumfovala Žilina a ŠK Rus Užhorod (1933, 1936), po jednom víťazstve mali maďarský SC Ligeti (1931), FTC Fiľakovo (1937) a KAC Košice (1938). Majstrovstvá ČSR amatérov vyhral I. ČsŠK dvakrát (1927, 1930). Za Slovensko ešte hrali v tejto súťaži bez zisku titulu Ligeti SC, ŠK Žilina, ŠK Rus Užhorod. Od sezóny 1935/36 fungovala celoštátna liga. Zo Slovenska v nej hrali I. ČsŠK Bratislava a ŠK Rus Užhorod. Odohrali tri ročníky a necelých štrnásť kôl štvrtého ročníka do 15. marca 1939. Užhorod štartoval iba v sezóne 1936/37 a obsadil predposledné 11. miesto. Bratislavčania skončili postupne na 7., 4., 5. a 9. priečke. Medzi vojnami sa futbal na Slovensku, ako všade v Európe, rozvíjal veľmi búrlivo a už vtedy sa stal najpopulárnejšou zábavou v mestách i na dedinách pod Tatrami. Vstupom I.ČsŠK do celoštátnej ligy sa celé Slovensko stalo jeho fanúšikom. Z bratislavských kaviarní sa ozýval nový futbalový šláger M. Dalloša Tempo, Bratislava, do toho! - a tieto slová podnietili širokú obec fanúšikov na tradičný povzbudzujúci pokrik žijúci dodnes na futbalových štadiónoch: Do toho! Do toho! V medzivojnovom období zasiahli futbalisti slovenských klubov už i do sveta veľkého futbalu. Prvým Slovákom v reprezentácii ČSR bol 28.októbra 1929 v Prahe pravý krídelník Pavol Šoral proti Juhoslávii (4:3). Celkove boli v tých časoch šiesti reprezentanti zo slovenských klubov: Pavol Šoral, Fedinand Kardoš, Ferdinand Daučík, Leopold Šťastný, Ervín Kováč, Jozef Luknár. Absolútnou hviezdou však bol profesionál v drese českej Slavie Praha, Bratislavčan Štefan Čambal. V rokoch 1932-35 zohral 21 medzištátnych stretnutí, medzi nimi všetky štyri na MS 1934, kde získalo Československo strieborné medaily!
V podmienkach vojnového konfliktu futbal nemohol kvitnúť nikde v Európe, I. ČsŠK doma kraľoval. Novovzniknutý Slovenský futbalový zväz sa stal členom FIFA od apríla 1939. Slovenská liga (12 tímov, dvojkolovo) odštartovala 20. augusta 1939. Prebiehala do vypuknutia SNP v auguste 1944. Odohrali v nej päť ročníkov a dve kolá zo šiesteho. Hoci všetky tituly putovali do Bratislavy, nebola prevaha hlavného mesta taká veľká. V sezóne 1939/40 vyhral už premenovaný I.ČsŠK - ŠK Bratislava (37 b.) pred AC Považská Bystrica (33 b), v sezóne 1940/41 opäť ŠK (32) pred FC Vrútky (31), v sezóne 1941/42 ŠK (31) pred FC Vrútky (29), v sezóne 1942/43 OAP Bratislava (37) pred ŠK Bratislava (30) a v sezóne 1943/44 ŠK Bratislava (38) pred OAP Bratislava (31). Ligu hrali už všetky tradičné futbalové mestá, pravidelne dobre najmä Trnava, Prešov, Žilina, Trenčín. Mužstvo OAP Bratislava, majster ligy, nespadlo naraz z neba. V jeseni 1941 vyšla úradná správa, že hráči vo vojenskej prezenčnej službe nesmú hrať za civilné oddiely. Armádna jedenástka bola hneď veľmi silná a postup do ligy z divízie bol otázkou jedinej sezóny. V lige bolo prvé derby ŠK - OAP pred rekordnou návštevou vojnovej slovenskej ligy - 12 000 divákov - a ŠK prehral 0:1. Zrodil sa nový šampión...V období Slovenského štátu nám nepatrila Petržalka, bašta futbalových ihrísk, nuž musel vyrásť aj nový futbalový chrám. Projekt štadióna na Tehelnom poli, ktorý slúži belasým, vypracoval architekt K. Gross. Od 10. decembra 1939 do 27. októbra 1940 vybudovali štadión pre 15 000 divákov a takmer toľko ľudí ho v ten deň zaplnilo v medzinárodnom zápase s Herthou Berlín (2:0). Prvým naozajstným zostavovateľom slovenskej reprezentácie bol roku 1941 známy Štefan Príboj. Boril sa so zlou kondíciou hráčov, ich zlým zdravotným stavom, skrátka všetkými neduhmi priekopníka. Pred ním viedol mužstvo R. Hanák, po ňom Š. Čambal a najdlhšie F. Daučík. V období Slovenského štátu zohrala reprezentácia Slovenska 16 zápasov - 3 vyhrala, 2 remizovala, 11 prehrala, skóre 23:44. Góly: Bolček 5, Arpáš a Luknár po 4, Vysocký 2, Földeš, Bešina, Kuchár, Fábian, Podhradský, Bíró, Danko a Baláži po 1. Výsledky: Slovensko - Nemecko 2:0 (1:0), Bratislava, 27.8.1939, Nemecko - Slovensko 3:1 (0:0), Chemnitz, 3.12.1939, Bulharsko - Slovensko 1:4 (1:1), Sofia, 6.6.1940, Slovensko - Nemecko 0:1 (0:0), Bratislava, 15.9.1940, Slovensko - Chorvátsko 1:1 (0:1), Bratislava, 7.9.1941, Chorvátsko - Slovensko 5:2 (3:0), Záhreb, 28.9.1941, Rumunsko - Slovensko 3:2 (2:1), Bukurešť 14.10.1941, Nemecko - Slovensko 4:0 (3:0), Breslau, 7.12.1941, Slovensko - Chorvátsko 1:2 (1:2), Bratislava, 7.6.1942, Slovensko - Rumunsko 1:0 (1:0), Bratislava, 23.8.1942, Chorvátsko - Slovensko 6:1 (1:0), Záhreb, 6.9.1942, Slovensko - Nemecko 2:5 (0:2), Bratislava, 22.11.1942, Chorvátsko - Slovensko 1:0 (1:0), Záhreb, 10.4.1943, Slovensko - Chorvátsko 1:3 (0:1), Bratislava, 7.6.1943, Rumunsko - Slovensko 2:2 (1:0), Bukurešť, 13.6. 1943, Chorvátsko - Slovensko 7:3 (5:1), Záhreb, 9.4.1944.
V tomto období získal slovenský futbal hitoricky najväčšie úspechy. Neraz bol nositeľom progresu nielen v rámci republiky, ale aj v kontexte európskeho a svetového futbalu. Z tohto obdobia sú aj najvýraznejšie osobnosti tohto športu.
PRVÝ DOMÁCI TRIUMF
Celoštátnu ligu obnovili po 2. svetovej vojne v sezóne 1946/47 a dlhoročné dominantné postavenie Sparty a Slavie pokračovalo. ŠK Žilina (4. miesto), ŠK Bratislava (6.), Jednota Košice (8.) však signalizovali jasne, že východ republiky dá o sebe vedieť čo nevidieť. Prevrat nastal koncom štyridsiatych rokov. NV Bratislava (predtým ŠK) získal titul majstra Československa v rokoch 1949, 1950, 1951 a ako Slovan 1955. Strojcami novej éry boli Ferdinand Daučík a Leopold Šťastný, ale aj tréner Tom Sneddon z britských ostrovov. Daučík vynikajúco rozvinul moderný herný WM - systém po návrate z Prahy. V tých časoch moderné rozostavenie na ihrisku hralo oveľa väčšiu rolu ako v modernom futbale, kde sa zlievajú obranné a útočné povinnosti, kde je väčšia variabilita. V tých časoch moderna znamenala odskok od konkurencie rýchlo a jednoznačne. V ŠK Bratislava urobili skvelý výber kandidátov nového systému. Postupne sa ustálila jedenástka, ktorá bola najväčšou ozdobou: Reimann - Venglár, Vičan, Hinduliak - Baláži, Karel - Gürtler, Kubala, Forejt, Šubert, Šimanský. Boli to hráči zo Slovenska, Čiech, ale aj zo zahraničia (Kubala, Slovák hrajúci a pôsobiaci v Maďarsku). ŠK sa stal lídrom Slovenska, ale Košice, Žilina a Trnava mu svorne pomáhali a tvorili konkurenciu, neraz víťaznú. Cesty po Európe už neboli zriedkavosťou, záujem o slovenské tímy rástol i v neďalekých baštách Viedeň a Budapesť. Výnimočné však bolo prvé zaoceánske turné Slovana roku 1948 do Mexika i USA. Na ďalekej ceste boli aj hráči, ktorí neskôr posunuli slovenskú trénerskú školu na najvyššiu európsku úroveň - Michal Vičan, Anton Malatinský, Jozef Karel. A nechýbal ani legendárny strelec a miláčik publika Emil Pažický. ŠK na zájazde zaznamenal 6 víťazstiev, dva remízy a jedinú prehru so skóre 27:10. Mexická cesta však mal dohru - zlé výkony v lige. Bratislavčanom napršalo do nosa, funkcionári sa stali arogantní. Prehra 0:3 na Tehelnom poli s Jednotou Košice, neskôr i tresty pre nedisciplinovaných hráčov paralyzovali dobré mužstvo. Žilina, Trnava i Košice preskočili v lige Bratislavu. Tieňom päťdesiatych rokov bolo zlyhanie reprezentácie na MS 1954 vo Švajčiarsku. Po 16 rokoch sme si vybojovali účasť. Dovtedy iba Štefan Čambal (1934) a Ferdinand Daučík (1938) obliekli zo Slovákov reprezentačný dres na MS - aj to preto, že hrali v Česku. Roku 1954 sa stal zodpovedný za prípravu reporezentácie aj Trenčan Karol Borhy a skúšal veľa slovenských hráčov. Do tímu sa napokon dostali: Teodor Reimann, Imrich Stacho, Anton Krásnohorský, Michal Benedikovič, Emil Pažický, Anton Malatinský, Ladislav Kačáni, Kazimír Gajdoš, Jaroslav Košnar. Prehry s majstrom sveta Uruguajom 0:2, Rakúskom 0:5 nás pripravili o postup a ilúzie. Vo Švajčiarsku sme zistili, že je všetko inak, že už ani zázračný WM- systém nie je účinný. Bolo treba hľadať ďalej. Boriť sa s úpadkom na celom Slovensku...
STRIEBRO Z MS V ČILE
Tomuto triumfu predchádzali menšie úspechy - bronz na majstrovstách Európy (Pohár národov) 1960 a striebro na olympijskom turnaji v Tokiu 1960 (kapitánom tímu bol slovanista Anton Urban). V ceste za bronzom v Pohári národov sa s reprezentáciou rozlúčil legendárny trnavský brankár "Capan" Imrich Stacho a priamo v bojoch o medaily vo Francúzsku hrali zo Slovenska brankár Viliam Schrojf (po príchode z tímu Tankista Praha do Bratislavy sa natrvalo zžil s našim hlavným mestom), Ján Popluhár, Titus Buberník, Anton Moravčík, Andrej Kvašňák, Milan Dolinský, Pavol Molnár, Ladislav Pavlovič. Po prehre 0:3 so ZSSR a víťazstve 2:0 nad Francúzskom (góly Bubník, Pavlovič) sme sa tešili z bronzu. Vo finále vyhral ZSSR nad Juhosláviou 2:1.Vo finále olypijského turnaja v Tokiu sme podľahli Maďarom 1:2 a nastúpil tento tím: Schmucker - A. Urban, J. Vojta, Weiss, Pičman - Lichtnégl, Geleta - Brumovský, I. Mráz, V. Masný, Valošek (tučne vysádzaní sú Slováci). Svetový šampikonát v Čile 1962 priniesol na Slovensko okrem strieborných medailí ďalšie dva cenné futbalové drahokamy - najlepším brankárom majstrovstiev sa stal Viliam Schrojf a na poste stredného obrancu zažiaril Ján Popluhár. Rodák z Bernolákova neďaleko Bratislavy sa napokon stal na prelome tisícročí pre Slovákov Futbalistom storočia! Mimoriadne skromný športovec, skvelý hlavičkár, muž s nevšedným taktickým myslením a hernou istotou si pod prezývkou "Bimbo" získal najväčšie sympatie divákov i expertov. V Čile sa začala naša púť za striebrom stretnutím so Španielskom. Tréner Rudolf Vytlačil zaradil do zostavy Slovákov: Schrojf, Popluhár, Kvašňák (ten však napokon z Košíc natrvalo zakotvil v Prahe, kde našiel svoj nový domov) Štibrányi, Scherer, Adamec. Popluhár nedal dýchať fenomenálnemu Puskásovi, tvrdo pracovalo celé mužstvo, aby sa hrdinom stal autor jediného gólu - Štibrányi. Jelínek mu v 80. minúte krásne prihral do voľného priestoru, šťúply Trnavčan vyštartoval ešte z vlastnej polovice a sólo zakončil oblúčikom ponad vybiehajúceho brankára do siete -Československo-Španielsko 1:0! V rovnakej zostave sme potom remizovali 0:0 s obhajcami titulu, Brazílčanmi. V treťom dueli v skupine sme podľahli Mexiku 1:3, ale postup bol vo vrecku. Stratég Vytlačil pozmenil na štvrťfinálový zápas s Maďarskom zloženie útoku. Štibrányiho nahradil konštruktívnejším Pospíchalom, bojovného, najmladšieho hráča tímu, Adamca zasa lišiackejším Kadrabom. Jediný víťazný gól (Československo - Maďarsko 1:0) dal v 14. minúte Scherer. Vynikajúco sme bránili, dominoval Popluhár a najlepší výkon na majstrovstvách podal brankár Schrojf. Na semifinále s Juhosláviou vybehlo rovnaké mužstvo ako proti Maďarom. Po akcii Kvašnák - Kadraba sme sa ujali vedenia. V 70. minúte Juhoslovania vyrovnali. Ale naši pridali ešte dva góly: v 80. minúte Vrútočan a hráč ČH Bratislava Scherer a ten istý kanoniér v 85. minúte z jedenástky - Československo - Juhoslávia 3:1! Na finále sme nastúpili v Santiagu na Estadio Nacional 17. júna 1962. Žiaľ, v Čile bol ešte posledný šampionát bez priamych prenosov televízie, nuž fanúškovia doma si nemohli plne vychutnať tú slávu. Hrali sme v zostave: Schrojf (už ako držiteľ ceny pre najlepšieho brankára MS) - Tichý, Pluskal, Popluhár, Novák - Kvašňák, Masopust - Pospíchal, Scherer, Kadraba, Jelínek. Hoci sme sa ujali vedenia gólom Masopusta, Brazílčania napokon vyhrali 3:1 gólmi Amarilda, Zita a Vavu a obhájili titul. Príspevok slovenských hráčov k striebru bol veľký. Navyše rok po šampionáte sa dostalo mimoriadneho vyznamenania Jánovi Popluhárovi. Angličania oslavovali storočnicu futbalu a na zápas so Zvyškom sveta 23. októbra 1963 v Londýne pozvali aj trojicu vicemajstrov sveta - Pluskala, Masopusta a 28-ročného Popluhára.
ZLATÁ DEKÁDA
Nie je to celkom presné časové vymedzenie. Ale možno povedať, že v rokoch 1969-1982 žal slovenský futbal najväčšie úspechy. Mal svetové parametre v hráčoch, tréneroch, výsledkoch tímov i podiele na reprezentácii Československa. Popri veľkých udalostiach reprezentácie sa o slovo hlásili kluby. Už dávno sa nehral prvotriedny futbal iba v Bratislave. Hlavné mesto na čas zaslúžene predstihli Nitra, Prešov, Trnava... V dobrej mládežníckej základni, neskôr pod rukami plejády vynikajúcich trénerov (A. Malatinský, M. Vičan, L. Šťastný, K. Borhy, Š. Jačiansky, Jozef Karel, Jozef Marko, Milan Moravec a ďalší) rástli skvelí slovenskí futbalisti ako huby po daždi. Zlatou korunou tohto snaženia bolo víťazstvo Slovana v PVP 1969, semininále Spartaka Trnava v EPM v tom istom roku, podstatný podiel na zisku majstra Európy pre Československo 1976 a bronz z rovnakého šampionátu 1980. Tri slovenské tímy vyhrali aj najstaršiu európsku súťaž - Stredoeurópsky pohár - Trnava (1967), Inter Bratislava (1969), Prešov (1981). Do výpočtu úspechov patrí aj pôsobenie funkcionára Milana Michalíka - prvého Slováka na poste predsedu Československého futbalového zväzu (1969-70). Tajomstvo slovenského úspechu tkvelo vo výbornej práci s mladými a v generácii hĺbavých trénerov uplatňujúcich najmodernejšie poznatky v dobrom funkcionárskom zázemí.
SLOVAN VYHRAL PVP
Slovenský futbal prežíval nevídaný rozmach. V sezóne 1968/69 hralo v 14-člennej lige až osem slovenských tímov a na dohľad boli dva klubové úspechy, ktoré vysoko vyčnievajú. Bratislavský Slovan sa stal prvým československým mužstvo - a jediným - ktoré vyhralo významnú medzinárodnú súťaž - Pohár víťazov pohárov. Pod vedením trénera Michala Vičana sa belasí vyšplhali na svoj Olymp. Postupne vyradili NK Bor (3:0, 0:2), FC Porto (0:1, 4:0), vo štvrťfinále AC Turín (1:0, 2:1), v semifinále AFK Dunfermline (1:1, 1:0) a napokon vo finále 21. mája 1969 na štadióne Sv. Jakuba v Bazileji aj FC Barcelona 3:2. Do histórie vošli najmä tie tri finálové góly Cvetlera, Hrivnáka a Jána Čapkoviča, najlepšieho strelca Slovana na ceste za cennou trofejou. Zostava víťaza PVP: Vencel - Fillo, Hrivnák, Horváth, Ján Zlocha - Cvetler,Jozef Čapkovič, Hrdlička - Ladislav Móder (Bizoň), Jokl, Ján Čapkovič.
TRNAVA DO TEHO!
Tak znie trnavské povzbudzovanie v slovenskom Ríme a od roku 1968 doslova hrmelo. Vtedy sa Spartak stal po prvý raz majstrom republiky (celkove päťkrát) a zverenci trénera Antona Malatinského vstúpili do najkrajšej éry "bílých andelov". Trnava stála na prahu finále najcennejšej súťaže - Európskeho pohára majstrov. Cesta viedla cez Steauu Bukurešť (1:3, 4:1), Reipas Lahti (7:1, 9:1), vo štvrťfinále AEK Atény (2:1, 1:1). V semifinále EPM sa ocitla Trnava ako historicky najmenšie mesto. Hostila slávny Ajax Amstrerdam na čele s legendárnym Cruyffom. V Holandsku podľahol Spartak 0:3, doma vyhral 2:0 gólmi Kunu, drvil súpera, ale, žiaľ, bez štipky športového šťastia. To už ho viedol tréner Ján Hucko. Zostava semifinalistu EPM: Geryk (Kozinka) - Dobiáš, Majerník, Jarábek, Hagara - Hrušecký, Kuna - Martinkovič, Farkaš, Adamec, Kabát.
SME MAJSTRI EURÓPY
Po striebre na MS v Čile formovali československú reprezentáciu viacerí tréneri. Na majstrovstvá sveta ju však doviedli iba Slováci Jozef Marko (1970), Jozef Vengloš (1982, 1990). Na európskej pôde sa v tých rokoch zrodila hviezda Jozefa Vengloša - najlepšieho slovenského trénera storočia. V roku 1976 pôsobil ako asistent Václava Ježka, ale pripravil majstrovsky ako tréner Slovana základ mužstva, ktoré získalo titul majstra Európy. Po šestnástich rokoch sa dostalo Československo medzi štyri najlepšie mužstvá Európy na záverečný turnaj do Juhoslávie (Juhoslávia, Holandsko, NSR, Československo). Dva nezabudnuteľné zápasy nás vyniesli na piedestál: Československo - Holandsko 3:1 (1:0, 1:1) po predĺžení. V dvojhodinovom lejaku v Záhrebe prišla senzácia. Ondruš dal vedúci gól a neskôr vyrovnal "vlastencom". Spásonosné vykúpenie priniesli góly Nehodu a F. Veselého v predĺžení. Finále 20. 6. 1976: Československo - NSR 2:2 (2:1, 2:2 a 5:3 na pokutové kopy). Zostava majstrov Európy: Viktor - Pivarník, Ondruš, Jozef Čapkovič, Gögh - Dobiaš (F. Veselý), J. Móder, Panenka - Masný, Švehlík(Jurkemik), Nehoda. (Tučne vysádzaní sú slovenskí hráči). Gólmi Švehlíka a Dobiaša sme viedli 2:0, Nemci vyrovnali v hodine dvanástej, predĺženie nič nevyriešilo a kopali sa jedenástky. Z našich postupne premenili Masný, Nehoda, Ondruš, Jurkemik. Nemec Hoeness sériu prerušil prekopnutím brány a Panenka dával definitívu - 5:3. Kapitán tímu A. Ondruš prevzal pohár pre majstra Európy! Ešte dva razy sme sa potom tešili roku 1980: z víťazstva na OH v Moskve (vo finále Československo - NDR 1:0) a najmä pod taktovkou trénera Jozefa Vengloša z bronzových medailí na ME v Taliansku. V skupine sme prehrali s NSR 0:1, porazili Grécko 3:1 a remizovali s Holandskom 1:1. Hrali sme z druhého miesta o bronz s domácim Talianskom. Po remíze 1:1 (gól dal Jurkemik) nasledovali jedenástky. Masný, Nehoda, Ondruš, Jurkemik, Panenka, Gögh, Gajdůšek, Kozák a Barmoš nechybili, Collovatiho strelu kryl Netolička (9:8) a bronz patril nám! Kapitán mužstva A. Ondruš mal znova úspešnú partiu. Zostava: Netolička - Barmoš, Ondruš, Vojáček, Gögh - Kozák, Jurkemik, Panenka - Masný, Nehoda, Vízek (Gajdůšek).
EŠTE RAZ TALIANSKO
Po zlatej ére slovenského futbalu prišli len paberky. S výnimkou majstrovstiev sveta 1990, kde sme postupom do štvrťfinále vystrieľali na dlhý čas posledné náboje. Na MS 1970, či 1982 sme sa predtým nedočkali ani jedného víťazstva. V Mexiku (1970) sme podľahli v skupine Brazílii 1:4,Rumunsku 1:2, Anglicku 0:1. Na MS v Španielsku (1982) nás nepustila ďalej zo skupiny remíza s Kuvajtom 1:1, prehra s Anglickom 0:2 a remíza s Francúzskom 1:1. V Taliansku (1990) sme začali vo Florencii víťazstvom nad USA 5:1 Od Čile 1962 sme na MS zaznamenali prvú výhru (celkove deviatu), s USA sme hrali vôbec po prvý raz v histórii. V zostave figurovali Slováci Kocian, Ľ. Moravčík, J. Chovanec. Striedali M. Luhový, V. Weiss. Dva góly dal Skuhravý, po jednom Bílek, z 11 m, Hašek a M. Luhový. V ďalšom zápase sme zdolali Rakúsko gólom Bílka z 11 m. Zo Slovákov hrali v základe Kocian, Moravčík, J. Chovanec, striedali Bielik a Weiss. V treťom súboji skupiny sme prehrali s Talianskom 0:2. Zo Slovákov hrali Kinier, Moravčík, J. Chovanec, Weiss, striedali Bielik a Griga. V osemfinále sme zdolali Kostariku 4:1 gólmi Skuhravého (3) a Kubíka. Zo Slovákov nastúpili Kocian, Ľ. Moravčík, J. Chovanec. Poslednou zastávkou na šampionáte bol štvrťfinálový súboj s neskorším majstrom sveta - NSR. V Miláne sme podľahli 0:1, keď o všetkom rozhodol v 24. min. Matthäus z jedenástky. V základe nastúpili Kocian, J. Chovanec, Ľ. Moravčík (v 72. min. vylúčený za odhodenie kopačky), striedal Griga. Naplnili sme dôstojné účinkovanie pod taktovkou trénera Jozefa Vengloša. Nastal dlhý čas čakania na úspešnú reprízu.
ROZLÚČKA
Československá reprezentácia zohrala dokopy 499 medzištátnych stretnutí. Zo Slovákov obliekol najčastejšie jej dres Marián Masný (75 ráz ako L. Novák). Predstihol ich iba Zd. Nehoda (90). V popredí sa umiestili aj piaty Karol Dobiaš (65), ôsmy Ján Popluhár (62), desiaty Anton Ondruš (58), dvanásty Ladislav Jurkemik (57). Viac ako päťdesiat reprezentačných štartov majú ešte K Gögh, Ján Kozák, Jozef Barmoš a Jozef Chovanec. Medzi kanoniérmi vedie Čech Antonín Puč (34). Štvrtý v poradí je Adolf Scherer (22), siedmy Marián Masný (18), o deviatu priečku sa delí Jozef Adamec (14). Andrej Kvašňák dal 13 gólov, Karol Jokl 11 a Anton Moravčík 10. V spoločnej histórii viedli reprezentáciu títo slovenskí tréneri: Jozef Vengloš (1977- 1982, 1988-1990), Jozef Marko (1965 - 1970), Ladislav Kačáni (1971 - 1972), Karol Borhy (1953 - 1954), Štefan Čambal (1949), Ferdinand Daučík (1948). Posledný zápas Československa zavŕšil nevydarenú kvalifikáciu na MS 1994. Tréner Václav Ježek velil spoločnému tímu 17. novembra 1993 v Belgicku (0:0). Zo Slovákov nastúpili v základe Peter Dubovský, Ľubomír Moravčík, striedal J. Timko. Peter Dubovský prišiel do reprezentácie už ako hráč Realu Madrid. Jeho prestup zo Slovana bol prvým pôsobením hráča z Československa v najlepšom klube sveta a ocenením jeho nevšedného talentu. Nemožno pri tejto rozlúčkovej príležitosti zabudnúť ešte na tri mená: Karol Galba, Vojtech Christov a Ľuboš Micheľ - rozhodcovia svetového formátu. Pôsobenie Micheľa sa už viaže s novšou históriou. Jej podrobnosti nájdete na našej internetovej stránke, ktorá vedie štatistiku od vzniku ligy Slovenskej republiky v sezóne 1993/94.
